História a prax Krížová cesta

(Via Crucis)

14 čiernobielych vodových farieb sestry Catherine Bourgeoisovej, ktoré tu predstavujeme, sa zapíše do dlhej tradície premýšľania o Ježišovom umučení.

Už od dávnych dôb pútnici v Jeruzaleme chceli prejsť bolestnú cestu svojho Spasiteľa od Pilátovho paláca po Golgotu a Svätý hrob.

V 15. storočí františkáni, strážcovia svätých miest v Jeruzaleme, priviedli do Európy postavy Pánovho umučenia. Kresťania takto prešli tú "kalváriovú cestu", ako keby nasledovali Ježiša v uliciach Jeruzalema. Zastavovali sa pri každom zastavení, aby sa pomodlili a vzývali Ho.

Keď sa na konci 16. storočia počet zastavení ustálil na čísle 14, mnohé kostoly chceli mať maľby týchto zastavení. Sv. Louis-Marie de Montfort v 18. storočí vybudoval s 500 dedinčanmi obrovskú Kalváriu v Pont-Château. Ale hlavne taliansky misionár, sv. Leonardo de Porto Maurizio rozšíril toto duchovné cvičenie krížovej cesty počas prvej polovice 18. storočia. Sám požehnal 572 krížových ciest. Postavil monumentálnu sériu 15 zastavení (posledným zastavením boli Máriine bolesti) v rímskom Koloseu. Na Veľký piatok sa pápež zúčastňuje na tejto krížovej ceste v Koloseu, kam chodí veľa ľudí.  

Boli vytvorené mnohé iné monumentálne krížové cesty. Napríklad krížová cesta v Lourdoch na kopčeku nad jaskyňou má 115 sôch, ktoré sú vysoké okolo dvoch metrov a  chodia tam tisíce skupín.

Krížová cesta je tiež farskou pobožnosťou. Sv. Leonardo veľmi prosil biskupov a farárov: "Veľmi vás prosím v Ježišovi Kristovi, aby ste otvorili veriacim poklad, kde nájdu počiatok svojho obrátenia, nevyčerpateľný zdroj milostí, zásluh a nebeských požehnaní. Ak je Boh prísny na služobníka, ktorý skryl svoj jediný talent, čo bude s tým, ktorý skryje pred svojím ľudom poklad, ktorý obsahuje veľmi veľa a ktorého cena je bezhraničná."

V pôste spoločná krížová cesta, ktorú vedie farár, vedie od zastavenia k zastaveniu pri múroch kostola. Texty z Biblie, zamyslenia a spevy sa striedajú. 11. strofa "Stabat Mater", ktorá sa spieva Panne Márii, sa spievala kedysi po každom zastavení:

Sancta Mater istud agas
Crucifixi fige plagas
Cordi meo valide

Svätá Panna, vypočuj ma
rany Ukrižovaného
hlboko vtlač do môjho srdca.

Kresťania, ktorí sa takto zamýšľajú nad umučením počas Veľkého piatku vedia, že o dva dni neskôr zaznejú veľkonočné zvony. "Ak sme zomreli s Kristom, veríme, že s ním budeme aj žiť." (Rim 6, 8)

Ale je možné "vykonať svoju krížovú cestu" bez skupiny, či už tak, že budeme chodiť od jedného zastavenia k druhému v kostole alebo budeme premýšľať o jednotlivých zastaveniach bez toho, aby sme fyzicky chodili. Je to v podstate úsilie duše, ktorá súhlasí, že najprv obetuje trochu času tejto pobožnosti. Duch zároveň pristupuje k obrazu, či už namaľovanému alebo vo forme sochy a k evanjeliovému textu. Sú to pomôcky pre meditáciu, modlitbu a milosť. Ak mnohí mučeníci zomreli pre sväté ikony v období ikonoklazmu, je to preto, lebo tu spočíva dôležitá vec pre kresťanský ľud.

Sv. Pavol povedal Filipanom:

"Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom,ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži. Preto ho Boh nad všetko povýšil a dal mu meno, ktoré je nad každé iné meno,aby sa na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí a aby každý jazyk vyznával: "Ježiš Kristus je Pán!" na slávu Boha Otca." (Flp 2, 6-11)

Zastavenia krížovej cesty musí prejsť kresťanská ruka, potrebujú kresťanskú inšpiráciu. Sestra Catherine rada berie vážne to, čo Bellini pridal k svojmu podpisu na maľbe:

"Horím láskou ku krížu."